PÁR OTÁZOK ADRESOVANÝCH PÁNU KAPLÁNOVI SEDLÁČKOVI!

Náš dôstojný pán kaplán Martin Sedláček patrí do počtu viacerých slovenských kňazov, ktorí v uplynulých dňoch slúžili ako dobrovoľníci v ťažko skúšaných nemocniciach. Iste by bolo veľmi zaujímavé a povzbudivé položiť mu zopár otázok, aby sa s nami podelil o túto skúsenosť. Tak sme to urobili za vás…

Pán kaplán, ako sa zrodilo Vaše “povolanie” byť dobrovoľníkom v nemocnici? =) Kedy ste sa pre túto formu služby definitívne rozhodoli?

Keď bolo nariadené, že musíme zavrieť kostoly a nedali sa vykonávať ani iné pastoračné aktivity, uvedomil som si, že Boh nikdy nezavrie nejaké dvere bez toho, aby otvoril iné. A tak som sa snažil modliť a hľadať, ako sa dá v medziach platných opatrení slúžiť ľuďom, ktorí sú nám zverení… Nad nejakou formou dobrovoľníctva som premýšľal už počas prvej vlny, ale vtedy to nebolo potrebné… Situácia sa zmenila, keď som si po Vianočných sviatkoch prečítal článok o kňazoch, ktorí na východe pomáhali v nemocnici. Vtedy som začal znovu intenzívnejšie premýšľať a modliť sa za to, či by som aj ja nemal ísť takto pomôcť. Určitým potvrdením toho, že ma tam naozaj Boh pozýva bolo, keď som sa opýtal na názor pána dekana a ten súhlasil, že sa môžem ponúknuť, ako dobrovoľník do nemocnice. A to bolo aj definitívnym rozhodnutím, že napíšem e-mail na personálne oddelenie. 

V čom spočívala Vaša služba v nemocnici? 

Predovšetkým som tam bol ako kňaz, takže mojou prvoradou úlohou bolo vysluhovať sviatosti, prinášať eucharistiu a snažiť sa aspoň trochu potešiť ľudí, ktorí k nám na oddelenie prichádzali. Aj keď je pravda, že prakticky keď som sa chcel dostať k tejto činnosti, bolo potrebné niekedy najskôr evanjelizovať (a to aj “veriacich“ ľudí…). Teda často som k nim prichádzal ako “sanitár“, ktorí im ide pomôcť a ak nastala vhodná príležitosť opýtal som sa, či by mali záujem prijať Pána Ježiša aj v takomto prostredí…

Aký ste mali denný harmonogram?

V nemocnici som slúžil ako ostatní sanitári, takže som začínal s nimi o šiestej rannou hygienou a raňajkami pre pacientov. Potom najčastejšie medzi deviatou a jedenástou hodinou prebiehali rôzne vyšetrenia, prípadne príjmy nových pacientov na oddelenie, alebo prepúšťanie zdravých pacientov. No a potom nasledoval obed a po obede pokračovali vyšetrenia… Väčšinou okolo druhej hodiny bola situácia už kľudnejšia, takže potom som z oddelenia odchádzal. Toto bol asi taký bežný rámec, v ktorom sme sa pohybovali a keď sme nemali zrovna nejakú naliehavú činnosť, tak som chodil po jednotlivých izbách a vysluhoval som sviatosti prípadne viedol rozhovory s tými, ktorí mali záujem. 

Mal ste už niekedy skúsenosť, prax v poskytovaní zdravotnej služby?

Áno, s takýmito činnosťami som sa už stretol, či už na praxi na strednej škole alebo aj keď sme chodili pomáhať do domova dôchodcov v Nitre počas štúdia v seminári.

Ako dlho ste vykonávali dobrovoľnícku službu? 

Myslím, že to bolo dva a pol mesiaca.

Plynuli nejaké výhody z dobrovoľníckej činnosti?

Samozrejme tých výhod bolo veľmi veľa. Predovšetkým to bolo to, že som mohol takýmto spôsobom slúžiť našim veriacim ľuďom. Ale okrem toho pre mňa osobne bolo dôležité, že som videl z blízka celú situáciu v nemocnici, to ako to zvláda personál a musím povedať, že mnohí z nich mi boli veľkým povzbudením. Poslednou výhodou, ktorú by som spomenul je to, že som mal možnosť ako kňaz si skúsiť aj iné povolanie, ktoré ma naozaj veľmi napĺňalo a v ktorom som mohol aspoň čiastočne prispieť k zmierneniu dopadov pandémie.

Schvaľovali Vaše rozhodnutie pre dobrovoľníctvo nadriadení a rodina?

Som veľmi vďačný za to, že všetci títo ľudia stáli za mnou a podporovali ma. Je pravda, že väčšina vidí len to, že ja som išiel ako dobrovoľník na covid oddelenie… Za tým však bolo podpora zo strany pána dekana a kaplána Martina. Pretože som počas tohto obdobia vo farnosti slúžil naozaj minimálne a teda všetky povinnosti prešli na ich plecia. Rovnako ma v tejto aktivite podporil náš pán biskup, ktorý mi hneď v ten týždeň ako som nastúpil volal, a ubezpečil ma o svojich modlitbách. No a v neposlednom rade aj moji rodičia a súrodenci mi v mnohom pomohli (keďže bývajú neďaleko). Okrem toho aj veľa iných ľudí, ktorým som veľmi vďačný… 

Viete o iných kňazoch, ktorí v tomto čase slúžili ako dobrovoľníci? Ak áno, vymieňali ste si skúsenosti – boli ste v kontakte?

Na covidových oddeleniach vo Fakultnej nemocnici Trenčín slúžia dvaja kňazi z nášho dekanátu, ktorí ma tiež v mnohom inšpirovali a ktorí už dlhý čas vysluhujú sviatosti všetkým, ktorí prejavia záujem. Ale s kňazmi, ktorí pracovali ako dobrovoľníci na týchto oddeleniach som nekomunikoval, pretože osobne žiadneho z nich nepoznám.

Ako Vás prijal profesionálny personál nemocnice? 

Personál nemocnice ma od prvého dňa veľmi srdečne prijal a som veľmi vďačný, že sme si aspoň z môjho pohľadu veľmi dobre rozumeli. Myslím, že z oboch strán bol cítiť rešpekt a vzájomnú úctu. Mnohí z nich mi veľmi od začiatku pomáhali a to nie len, keď mi trpezlivo vysvetľovali, ako správne slúžiť na oddelení, ale aj pri vytváraní priestoru na moju kňazskú službu. Rovnako bola veľmi dojemná rozlúčka v posledný deň na oddelení, hlavne so sanitármi, s ktorými som spolupracoval najviac a veľmi mi prirástli k srdcu 🙂

Poprosíme Vás, aby ste nám z vlastnej skúsenosti, tak povediac “z prvej ruky” opísali, ako to reálne vyzeralo na covid – oddelení a ako to zvládali zdravotníci?

Od začiatku som veľmi obdivoval všetkých lekárov sestry a ošetrovateľov, ktorí na oddelení pracovali (niektorí už rok!!). Moju skúsenosť by som zhrnul hodnotením viacerých pacientov, s ktorými som sa rozprával, alebo som počul, ako sa medzi sebou rozprávali asi v tomto duchu: „nikdy som nezažil na žiadonom oddelení v nemocnici toľko starostlivosti, pozornosti a odborného prístupu ako tu.“ Takéto a podobné vyjadrenia vďačnosti bolo počuť naozaj z každej strany. Všetok personál sa skutočne snažil urobiť maximum pre kvalitnú liečbu, ale i láskavý prístup ku každému pacientovi. Toto všetko robili napriek veľkému fyzickému i psychickému tlaku, najmä počas vrcholu druhej vlny.

V akom stave boli pacienti na oddelení kde ste slúžili? Boli tam len najťažšie prípady?

Priamo na našom oddelení neboli najťažšie prípady. Tí boli na ÁRE alebo na monitorovacích lôžkach JIS. My sme mali na oddelení pacientov, ktorí mali problémy s dýchaním (teda potrebovali kyslík) alebo mali vysoké teploty, ktoré im dlhodobo neklesali až museli byť hospitalizovaní. Ak sa niekomu na oddelení zdravotný stav zhoršil, že potreboval kvalitnejší prístroj na pomoc pri dýchaní alebo musel byť na umelej pľúcnej ventilácii, bol preložený na vyššie spomenuté oddelenia.

Približne koľko % pacientov, ktorí boli hospitalizovaní na vašom oddelení prežilo?

Priznám sa, že to neviem percentuálne odhadnúť, ale boli týždne, kedy nám na oddelení denne zomieralo aj niekoľko ľudí. Na dokreslenie by som parafrázoval jednu sestru, ktorá pred tým robila na geriatrickom oddelení (teda so smrťou sa stretávala relatívne často). Hovorí: „Nikdy v živote som sa nestretla s tým, že by nám zomieralo denne toľko pacientov.“ A na tomto sa zhodovali všetci, s ktorými som sa o danej téme rozprával.

Bol záujem medzi pacientmi, ich rodinami a zdravotným personálom o duchovnú službu?

Záujem o „duchovnú službu“ prejavovali viacerí, aj keď určite nie všetci. Milo prekvapený som však bol aj z postoja niektorých neveriacich ľudí, alebo ľudí s inou vierou, ktorí sa tiež chceli niekedy porozprávať, zdieľať prežívanie svojej viery alebo len hovoriť o tom čo prežívajú. Ležal tam napríklad jeden ortodoxný Žid, ktorému som čítaval Sväté písmo a rozprávali sme sa o jeho viere… Rovnako aj so zdravotníkmi som zažil množstvo veľmi pekných a pre mňa obohacujúcich rozhovorov. 

Vytvorili ste si aj bližší vzťah s niektorým z chorých? Prežil tento človek?

Samozrejme, za tak dlhú dobu som si vytvoril aj bližšie vzťahy, najmä s pacientami, ktorí boli na našom oddelení dlhšie. Určite by som nechcel nejak zvýrazniť jedného konkrétneho človeka. Ale je pravda, že niektorých som doprevádzal aj v posledných chvíľach ich života dokonca som ich aj odprevádzal na tej poslednej ceste na tejto zemi… A hoci mi mnohí z nich veľmi prirástli k srdcu, boli to často tak dobrí a zbožní ľudia, že sa vo mne miešal smútok nad ich smrťou, s radosťou, že už môžu byť s Pánom, ktorého milovali už na tejto zemi… Skôr som teda smútil s ich príbuznými, ktorý stratili tak blízkeho človeka… Ale omnoho viac bolo ľudí, ktorým som mohol povedať „dovidenia“ keď odchádzali domov a verím, že to nebolo naše posledné stretnutie (aj keď dúfam, že nabudúce to bude za radostnejších okolností). Mnohé z týchto tvárí si ešte aj teraz vybavujem pri modlitbe, pretože ma zasiahol či už ich životný príbeh, alebo to s akou silou dokázali čeliť tak náročnej chorobe. 

Bola chvíľa, kedy ste ľutovali, že ste sa dali na dobrovoľníctvo? Alebo naopak: bola chvíľa kedy Vám Pán takpovediac potvrdil, že ste sa rozhodol správne – že ste boli v správny čas, na správnom mieste, pri správnych ľuďoch?

Ľutoval?! …každé ráno keď o 4:45 zazvonil budík :). Ale, že by som si niekedy seriózne povedal, že som sa na túto službu nemal dať, tak taká chvíľa našťastie neprišla. Naopak bolo veľa takých, kedy som bol vďačný Bohu, že aj skrze mňa, často aj cez moju slabosť a únavu mohol poslúžiť ľuďom, ktorí sa s ním na tomto mieste mohli stretnúť. Spomeniem len jednu situáciu na ilustráciu (aj keď bolo ich omnoho viac…). V jeden deň som bol už naozaj veľmi vyčerpaný, lebo sa toho veľa nakopilo a okrem toho som chodil po celom oddelení a roznášal sv. prijímanie. No a mal som také vypozorované pravidlo, že ľudí, ktorých v ten deň prijali som sa hneď nepýtal či chcú prijať sviatosti, lebo boli často veľmi unavení a trápilo ich veľa vecí, tak som sa často s nimi len porozprával a nechal som to na ďalšie dni… No a v tento deň prijali jedného pána a ja (aj kvôli už spomínanej únave) som úplne vynechal “úvodný“ rozhovor a hneď som sa ho opýtal, či by chcel prijať sviatosti. Tú radosť v očiach ani neviem opísať… ukázalo sa, že tento človek sa už niekoľko rokov odhodlával k tomu, aby sa vyspovedal, ale nejak k tomu neprišlo. A teda bol veľmi vďačný, že si ho Pán takto našiel sám…. Ešte niekoľkokrát som u neho bol, a vždy mi veľmi ďakoval, že som sa ho to pri prvom stretnutí opýtal… A takýchto dôkazov, že Boh koná aj napriek mojej slabosti bolo veľmi veľa…

Ktorá chvíľa sa Vám za celé obdobie dobrovoľníctva najviac vryje do pamäti?

Takých chvíľ ktoré si budem dlho pamätať bolo naozaj mnoho… Ale predsa by som jednu vypichol. Hneď v prvý deň, keď som prišiel na oddelenie doviezli jedného pacienta, ktorému sa veľmi rýchlo zhoršil zdravotný stav, takže v ten istý deň aj zomrel. Toto bol prvý človek, ktorého som doprevádzal modlitbami vo chvíli odchodu z tohto sveta. Teda mohol som byť pri ňom celý čas v týchto posledných chvíľach… Táto situácia však bola pre mňa veľmi dôležitá aj z inej perspektívy. Bola totiž určitým potvrdením toho, že ma Boh naozaj volá do tejto služby… Tento človek totiž zomrel tak rýchlo, že by k nemu iný kňaz nestihol prísť. A za túto milosť som bol veľmi vďačný.

Ako dobrovoľník ste prežil svoje prvé kňazské Pôstne obdobie a Veľkú noc. Ako sa dalo takto prežívať tieto posvätné dni? 

Pán mi dal tento rok prežiť naozaj veľmi požehnané veľkonočné sviatky. Pretože keďže sa trochu uvoľnili opatrenia pri osobnej pastorácii, tak sme celé Veľkonočné trojdnie strávili v kostole na spovedných miestach. Tento čas bol na jednej strane veľkým požehnaním pre mňa – pretože som sa intenzívnejšie mohol venovať modlitbe a službe. A zároveň verím, že priniesol ovocie aj tým, ktorí prichádzali do našich chrámov a mali možnosť sa takto osobne stretnúť s Božím milosrdenstvom a prijať eucharistiu. Na druhej strane musím uznať, že fyzicky to bolo náročné, ale Pán aj to mnohonásobne vynahradil 🙂

Ako by ste zhrnuli celý čas strávený na infekčnom oddelení?

Je pre mňa veľmi náročné odpovedať na tieto otázky, pretože sa len ťažko dá nejak objektívne zhrnúť táto skúsenosť. A počas tohto obdobia som sa moc o to nesnažil. Pre mňa to bolo skôr o tvárach, príbehoch, obetavej službe a obdive tých, ktorí túto službu konajú omnoho dlhšie. Celý čas som sa snažil nerobiť nejaké štatistiky, alebo závery, ale skôr načúvať a jednoducho byť prítomný. V pamäti mi zostáva mnoho životných osudov, úsmevov a pohľadov, ktoré boli výrečnejšie než mnoho slov. Znovu len jeden príklad: asi po mesiaci môjho pobytu na oddelení, nám na JIS-ku priviezli jednu pani z ÁRA. Ešte mala zavedenú tracheostómiu, takže nemohla hovoriť a len postupne začínala sama dýchať a zotavovať sa. Napriek tomuto ťažkému stavu, bolo na nej vidieť neskutočné odhodlanie bojovať. Nikdy sa nesťažovala, vždy sa milo usmievala a hoci sme sa nedokázali rozprávať inak než pomocou papiera, na ktorý písala krátka heslá, predsa ma tieto návštevy veľmi obohatili… 

Teraz znovu ako mnohokrát počas tohto rozhovoru narážam na limity slov… pretože toto sa dá jedine zažiť nedá sa to opísať. A takto by som zhrnul celý svoj pobyt v nemocnici, to čo môžem čiastočne opísať sú tie vonkajšie veci, ale to čo sme dennodenne zažívali, ako personál medzi sebou navzájom, i vo vzťahu s pacientmi sa nedá odovzdať… Jediné čo som celý čas cítil, bola úžasná vďačnosť Pánu Bohu i týmto ľuďom, že som mohol byť aspoň malou súčasťou tohto príbehu…

A my, pán kaplán, ďakujeme Bohu za Vás! A ďakujeme aj Vám, nielen za týchto pár odpovedí…