ZAMYSLENIE K DUCHU TÝCHTO DNÍ

Keď počuli Ježišove slová, niektorí zo zástupu hovorili: „Toto je naozaj prorok.“ Druhí tvrdili: „Mesiáš je to.“ Ale iní namietali: „Vari z Galiley príde Mesiáš?! A nehovorí Písmo: ‚Mesiáš príde z Dávidovho potomstva, z mestečka Betlehem, odkiaľ bol Dávid?!‘“ A tak nastala preňho v zástupe roztržka. Niektorí z nich chceli ho aj chytiť, ale nik nepoložil naň ruky. Sluhovia sa vrátili k veľkňazom a farizejom a oni sa ich pýtali: „Prečo ste ho nepriviedli?“ Sluhovia odpovedali: „Nikdy tak človek nehovoril.“ (Jn 7, 40-46)

Liturgické čítania v týchto posledných dvoch týždňoch Pôstneho obdobia postupne pútajú našu pozornosť už nie na naše hriechy a potrebu si ich uvedomiť, ale na následky našich hriechov a potrebu pokánia – zmeny. Najťažším následkom našich hriechov je smrť: nielen smrť človeka, ale dokonca – ak to tak môžme povedať – smrť Boha. Pohľad na zahalený kríž v týchto dňoch nás vedie k meditácii aj nad tým, že by nebolo kríža, keby nebol náš hriech. 

No následkom nášho hriechu je aj zlo vo svete, ktoré spôsobuje mnohé zvady a roztržky medzi ľuďmi. Tie nikdy neboli v úmysle Stvoriteľa, keď nás utvoril na svoj obraz: obraz láskyplného spoločenstva Božských osôb. Omšové evanjeliá, nad ktorými meditujeme v tomto čase, hovoria o zvadách a roztržkách, ktoré nastali medzi Židmi kvôli Ježišovi. A sú tu, bohužiaľ, prítomné dodnes… Nielen tie veľké schizmatické roztržky medzi východnými cirkvami a západnou cirkvou, medzi protestatskými spoločenstvami a katolíkmi, ale aj tie medzi našimi partikulárnymi cirkvami, farskými spoločenstvami, či dokonca v ich vnútri…

A tak nastala preňho v zástupe roztržka.

Tie nezhody a roztržky spôsobujú aj dnes rozličné pohľady na Krista – rozličné vysvetlenia toho, čo považujeme za svoje povinnosti pred Bohom. Jedni tvrdia: buďme trpezliví, skromní, apelujme a pýtajme sa kompetentných, či už nie je čas otvorenia kostolov, ale  snažme sa ich otvárať modlitbou a nie silou či svojvoľnosťou, dávajme dobré svedectvo a hlavne dôverujme Bohu, že je dostatočne mocný na to, aby si k nám jeho milosť, ktorú za normálnych okolností čerpáme najmä cez sviatosti, našla cestu aj v týchto mimoriadnych okolnostiach; že nedovolí, aby sme boli – čo sa týka duchovného života – ochudobnení o nič… Druhí hovoria: nie, otvárajme kostoly nasilu, zhromažďujme sa k sviatostiam a zvyšujme mobilitu, ako keby toho nebolo dosť v obchodoch, na poštách a testovaniach, ako keby nebolo dosť arogantných ľudí, ktorí si robia po svojom, ako keby nás naša viera privilegovala nad ostatných, ako keby to, že sa v niektorých farnostiach protipandemické opatrenia dodržujú svojsky bolo dôvodom, aby sme ich takto „dodžiavali“ aj v tej našej, a hlavne: ako keby sa nič nedialo, ako keby stále mnohí ľudia v nemocniciach reálne nezomierajú zbytočne predčasne na zadusenie, a ako keby Boh bol málo mocný na to, že by pre neho ľudské obmedzenia boli nejakou prekážkou, keď si človek chráni jeden z najväčších darov, ktoré mu dal – fyzický život a zdravie – a disponuje sa na prijatie jeho milostí v ústraní doma… Ktorý z týchto pohľadov je viac v zhode s tým, čo hovorí evanjelium? Ktorý viac konsoliduje s Kristovou náukou, ktorú verne chráni magistérium Cirkvi?

Keby členovia židovského synedria venovali viac času tomu, aby preskúmali čo Ježiš skutočne hlása a aký je jeho skutočný pôvod, možno by to celé dopadlo inak, teda aspoň pre nich… Aj oni by zistili, že tak nikdy človek nehovoril. 

Preto buďme v spoločnosti, zvlášť v týchto dňoch, šíriteľmi skutočného Kristovho evanjelia, ktoré je tak odlišné od ľudských výmyslov a rečí, dokonca aj tých zbožných… Ono nás učí, že nebudeme braní na zodpovednosť za to, že sme nebojovali v tomto pseudoboji proti veriacim, ale za to, že sme nepočúvli Kristové slová. Neberme si osobne tieto opatrenia, ktoré tu nebudú naveky. Ako zaznelo v homílii na 5. pôstnu nedeľu z úst otca našej farnosti: „Žiadna pandémia netrvá naveky. (…) Myslime na budúcnosť. (…) Nechajme sa nakaziť Božím optimizmom, ktorý v týchto dňoch tak potrebujeme.“ Opatrenia nie sú bojom proti nám, je to boj s pandémiou a tá sa nesporne šíri tým viac, čím viac zvyšujeme mobilitu, alebo si chceme pred tým stále zakrývať oči a tvrdiť si svoje? Rozum, poznanie, múdrosť a dobrá rada sú tiež darmi Ducha Svätého, nielen nábožnosť, sila a bázeň pred Bohom. Treba ich používať všetky… Vydržme to ešte nejaký čas z lásky k Bohu a k ľuďom. Nepodporujme rebelantské názory a správanie niektoých našich bratov a sestier, u ktorých zvlásť tento čas aktivizuje ich fundamentalizmus. Využívajme tie možnosti duchovného života, ktoré máme a nebojme sa pritom – ak naozaj treba – využiť aj skutočne individuálnu službu kňazov. Dôverujme našim biskupom, všímajme si ich snahy a boj v duchu Kristovej miernosti, veď Písmo o ňom hovorí: Nebude kričať, ani hlučne volať. Nalomenú trstinu nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, podľa pravdy bude vynášať právo (Iz 42, 2-3). 

Ako hovorí Písmo: Počúvajte Pánov hlas a nezatvrdzujte svoje srdcia (Porov. Ž 95, 8).