BIELA SOBOTA – ZAMYSLENIE

„Aké je dnes veľké ticho na zemi! Veľké ticho a osamelosť. Veľké ticho, lebo Kráľ spí. Zem sa zľakla a zatíchla (Ž 76,9), lebo Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali od vekov. Boh v tele zomrel a otriasol ríšou zosnulých. Isto ide hľadať prvého otca ako stratenú ovcu (porov. Lk 15,3-4). Určite chce navštíviť tých, čo sedia vo tme a v tôni smrti (porov. Lk 1,79). Áno, Boh a jeho Syn idú vyslobodiť z múk uväzneného Adama a s ním uväznenú Evu (porov. Gn 3,15). Pán k nim prišiel s víťaznou zbraňou kríža v náručí (…) a hovorí: Prebuď sa, ty, čo spíš! Veď som ťa nestvoril na to, aby si bol uväznený v podsvetí. Vstaň z mŕtvych; ja som život tých, čo zomreli. Vstaň, dielo mojich rúk! Vstaň, moja podoba, stvorená na môj obraz (porov. Gn 1,27)! Vstaň, vyjdime stadiaľto! „

Je fascinujúce rok čo rok čítať úryvok zo Starobylej homílie na svätú a veľkú sobotu o tom, ako Ježišova duša, naveky spojená s jeho božstvom, zostupuje do podsvetia a stretáva sa s dušami prvých ľudí, aby im zvestovala vykúpenie. Človek to za tie roky pozná skoro naspamäť a predsa ho to má schopnosť prekvapiť, predsa tie myšlienky prežíva každý rok v úplne inom svetle.

Druhý deň Veľkonočného trojdnia je zasvätený rozjímaniu o Kristovom zostúpení k zosnulým. Deň tichého zotrvávania pri „Božom hrobe“, ktoré je ale pretkané nedočkavosťou toho, čo príde so západom slnka…

Toho roku meditujeme nad slovami tejto starobylej homíle s tým, že nemôžeme fyzicky navštíviť „Boží hrob“. Ale Boh túži a môže navštíviť naše „hroby“, v ktorých sme zatvorení. Biela sobota korunovaná Veľkonočnou vigíliou, jej ticho prerušené slávnostným hlaholom zvonov i spevom aleluja, je prísľubom a nádejou, že naša trpezlivosť a zodpovednosť v opatreniach súvisiacich s pandémiou, bude korunovaná víťazstvom nad ňou.

Boh cez proroka sľubuje: „Hľa, ja pootváram hroby, vyvediem vás z hrobov, ľud môj…“ (Ez 37, 12) Do toho nášho „hrobu“ ho ale treba najskôr pustiť…

Žehnáme vám Bielu sobotu plnú čím skôr splnených nádejí! Vaši kňazi